Rehabilitačné diagnózy chodidla 1: senzomotorická funkcia a problematika obuvi

Chodidlá sú prvým článkom skladačky v komplexnom hodnotení postúry a pohybových stereotypov človeka. Spoľahlivo nesú váhu celého nášho tela a odpradávna nám umožňujú poskytovať informácie o kvalite terénu a našom pohybe v ňom bohatou zásobou proprioreceptorov. Aké funkcie by mala plniť obuv a ako je to s moderným trendom barefoot obuvi?

Senzomotorika

Funkcia nohy teda zahrňuje senzomotorickú zložku. Senzomotorika znamená súhru zmyslových orgánov, respektíve ich vnemov a telesného pohybu u živých organizmov.

Prostredníctvom hmatu, kontaktu kože s okolím získava telo dôležitý informačný tok, ktorý je nevyhnutný pre orientáciu v priestore a vo vlastnom tele. Ako sme spomínali, ploska funguje ako „čítačka“ terénu a všeobecne platí, čím fyziologickejšie je postavenie plosky v priebehu snímania, tým výpovednejšia je informácia, ktorú prečíta. A následne, čím kvalitnejší je výstup spracovanej odpovede z CNS, tým precíznejšie je nastavenie chodidla ako reakcie na nestabilný či nerovný terén s diferencovaným nastavením do najmenšieho pohybového segmentu.

Prvou prekážkou rozvoja senzomotorickej funkcie je oblečenie, ktoré modifikuje kontakt plosky s okolím. Druhou prekážkou sú topánky, ktoré môžeme označiť ako filter prirodzenej informácie o kvalite terénu.

Treťou prekážkou je terén samotný. V priebehu rokov došlo k výrazným zmenám terénu, ktorý naša noha sníma. Z rozmanitého terénu sa stala rovná plocha, no preto, aby mohol každý zmyslový orgán nastaviť svoju funkciu optimálne, potrebuje čo najširšie spektrum informácií.

Existuje rada metodík, ktorá podporuje rozvoj senzomotorickej funkcie chodidla. Prvý, kto spracoval poznatky o etiológii a nových možnostiach reedukácie a prevencie instability členkových kĺbov, bol anglický ortopéd Freeman. O ucelenom terapeutickom prístupe pod názvom Metodika senzomotorickej stimulácie si povieme v druhej časti článku.

Problematika obuvi

Názory odbornej verejnosti na riešenie vád nohy sa líšia. Niektorí zastávajú názor, že vada by sa mala korigovať až po dokončení vývoja klenby nohy, t.j. po treťom roku života. Niektorí využívajú pre korekciu najprv cvičenie, iní hneď predpíšu pasívnu korekciu ortopedickými vložkami.

Tieto vložky vždy zhoršia senzomotorickú funkciu nohy, pôsobia ako ďalšia nepružná vrstva medzi ploskou a zemou. Niekedy až podľa opotrebovania vložky zistíme, že človek v topánke používa nohu svojím obvyklým spôsobom, pretože nejde len o to zafixovať nohu v správnom postavení voči podložke, ale v tomto postavení ju aj zaťažiť a správne zapojiť.

Obuv by mala plniť dve základné funkcie, a to ochrana nohy pred poranením a zahriatie nohy. Nemala by inak nohu limitovať, dnešná obuv však tieto aspekty nerešpektuje.

V súčasnej dobe je veľmi diskutovaná problematika bosej chôdze. Do popredia idú tzv. barefoot topánky, teda také, ktoré svojou konštrukciou simulujú chôdzu naboso. Nemajú žiaden podpätok a sú vybavené tenkou podrážkou, vďaka ktorej je chodidlo schopné cítiť nerovnosti. Majú dopomôcť k lepšiemu držaniu tela, stabilite a prirodzenejšiemu došľapu, čo prispieva k spevneniu pohybového aparátu a nepriamo pomáha napríklad s bolesťami chrbta a kolien. Pred začatím používania takýchto topánok ale netreba zabúdať na niekoľko skutočností.

Naše telo je roky zvyknuté na určitý pohybový stereotyp. Adaptácia na nový návyk trvá nejakú dobu. Ak náhle prejdete na aktívne používanie barefoot obuvi po celoživotnom nosení klasickej obuvi, pre váš organizmus to bude šok. Vznikne okamžitá odpoveď tela, napríklad v podobe bolestí chrbta. Táto zmena s dobrým zámerom vie zo začiatku priniesť nepríjemné klinické problémy v pohybovom systéme.

Na zmenu obuvi je potreba postupne si zvykať, a tiež ju prispôsobiť podmienkam, v ktorých sa človek najčastejšie pohybuje. Je rozdiel voliť obuv pre človeka, ktorý je celý deň v pohybe, a pre človeka, ktorý celý deň v práci stojí na mieste. Chodenie na boso je v konečnom dôsledku skutočne benefitujúce a prospešné, keď rešpektujeme postupnú adaptáciu nášho tela na zmenu.